Len málo ľudí pozná a vie, kde presne stála vtedy ešte slávna Slovácka búda. Pre mnoho ľudí je prekvapením, keď objavia v kopcovitom svahu kamenné základy tejto stavby. Aj táto nezachovalá budova bola postavená podľa slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Luhačovice prekvitajú vďaka jeho známym stavbám - Jurkovičov dom, Slnečné a riečne kúpele či Inhalatórium. Slovácka búda stála na svahu Malé Kamenné. Mnoho pamätníkov si ju pamätá nezarastenú krovím, plnú hostí a s výhľadom na československé Bílé Karpaty. 

Začiatky Slováckej búdy

Vznikla podľa Jurkovičovho návrhu v roku 1906. Bolo to jeho predposledné dielo v Luhačoviciach. Zákazka na stavbu bola zadaná od Skalického obchodného družstva. Predstavitelia firmy si priali priestory pre uskladnenie a následný predaj vína. Neskôr k ponuke pribudli aj slovenské špeciality. Od roku 1911 sa búda rozrastala a začala meniť ako svoju podobu, tak svojich majiteľov. Populárna prístavba tančiarne už prebehla pod taktovkou iného architekta.  

Vo vnútorných priestoroch búdy sa schádzala československá žurnalistická, spisovateľská aj politická elita. V letných dňoch aj večeroch objekt slúžila ako obľúbená reštaurácia a vináreň. Na terase vyhrávala dychovka a tancovalo sa. Behom druhej svetovej vojny sa do Luhačovic prichádzali liečiť nemeckí vojaci, ale aj v tejto dobe búda slúžila svojim účelom. Rovnako tak, keď bol podnik znárodnený v roku 1948.  Využitie trvalo až do doby Nežnej revolúcie. Aj tak opäť zmenila majiteľa, tentokrát súkromného. Slovácká búda bola stále obľúbené miesto pre bujaré a pretancované večery. 

Kto nenavštívil búdu, akoby nebol

Do búdy taktiež rád chodil známy skladateľ Leoš Janáček, ktorý Luhačovice využíval ku svojej rekreácii a skomponoval v kúpeľoch svoju opernú skladbu. Zavítali sem aj slavní bratia Mrštíkoví. V tej dobe sa ešte búda nazývala Slovenská. Vyhlásená bola miestna kuchyňa, ktorá mala v ponuke hlavne slovenské špeciality ako skalické zázvorníky, trdelníky, pagáčiky, prešpurské sucháre a český perník. 

Keď v roku 1913 družstvo ukončilo svoje pôsobenie v Luhačoviciach. Búdu kúpil nový majiteľ a premenoval ju na Slovácku. Tým viac platilo staré porekadlo - kto nenavštívil Slovácku búdu, ako by ani nebol v Luhačoviciach. Po revolúcii prešla reštitúciou a taktiež niekoľkými majiteľmi. Záujem o ňu klesol, taktiež kvôli nepravidelnej otváracej dobe. 

Mystérium ničivého požiaru

Písal sa rok 2002, bolo krátko pred Vianocami, keď strážnik z blízkeho kúpeľného domu okolo tretej hodiny ráno uvidel oheň, ktorý zachvátil Slovácku búdu. Do pól hodiny na mieste boli hasiči, neskôr prišli aj posily zo Slavičína a Zlína. Oheň dostali pod kontrolu zhruba po 3 hodinách, prekážky neboli len plamene, ale aj silné mrazy. Budova ale ľahla popolom, našťastie nebol nikto zranený. Cez zimu totiž objekt nefungoval. 

Prvé odhady škôd boli vysoké, hovorilo sa až o pätnásťmiliónovej strate kvôli historickej hodnote stavby. Nakoniec boli čísla nižšie. Búdu vtedy vlastnil majiteľ z Prahy, ktorý ju prenajímal. Špekulovalo sa dokonca o úmyselnom založení požiaru a poistnom podvode. Vyšetrovanie ale nič neodhalilo, isté je, že búda bola zapálená úmyselne. Od roku 2002 luhačovický svah zarastá a pozostatky slávnej reštaurácie miznú pod brečtanmi. Dnes ju objavia len výletníci, ktorý zablúdia hore k lesom. Aj napriek tomu, že sa nájde mnoho nadšencov, ktorí hovoria, že by slávu Slováckej búdy vzkriesili, jedno je isté. Miesto stále pustne.